Peter Shaker: Poklady najvyššej police

Kniha Petra Shakera je plná pozitívnej energie. Autor ju napísal veľmi sviežim a ľahkým štýlom, ktorý je zároveň aj veľmi zaujímavý a pútavý. Je to kniha plná pozitívnych príbehov a prekvapivých situácií, ktoré prežil autor vo svojom vlastnom živote a zanechali v ňom vyraznú stopu vo forme skúsenosti. Peter Shaker na základe svojich vlastných príbehov vysvetľuje princíp šťastia. Poukazuje na to, aké dôležité je neriadiť sa v živote strachom, prečo je zmena dôležitá a kde sú jej korene. Nájdete v nej 72 strán textu, ktorý má spád a prvky ľahkého humoru. Práve preto sa od knihy neodtrhnete, pokiaľ ju nedočítate. Aj preto sa kniha Petra Shakera – Poklady najvyššej police, stal veľmi rýchlo bestsellerom.

V knihe dominujú témy:

HLAVNÉ JE NEBÁŤ SA :

  • niečo pokaziť
  • povedať sám sebe pravdu
  • veriť si
  • vidieť v kôstke strom
  • nebáť sa akejkoľvek zmeny
  • nebáť sa bomby v sebe
  • nebáť sa najvyššej police
  • nebáť sa komunikovať bez titulkov
  • nebáť sa skúsiť všetky stromy  (zdroje).

Úryvok 1:

…Kúpili sme s partnerkou byt. Starší, neprerobený, mal len vymenené plastové okná. Bolo nám jasné, že treba investovať do prerábky. Vybúrať jadro, novú kúpeľňu, WC, kuchynskú linku, podlahy, dvere. Pre profesionálnu firmu žiaden problém, pokiaľ je dosť peňazí. Lenže, čo keď nie je?! Čo keď je akurát tak na ten materiál, ale na prácu majstrov už nie? 

Pre mňa jednoduché rozhodnutie. To dám! Internet predsa existuje, youtube je plný rád a postupov. Jeden známy robí v stavebninách. Niečo už viem, iné zistím. Keď niečo pokazím, aspoň nemusím nadávať, že to pokazil nejaký majster, ktorému som za to ešte aj zaplatil. Žena ma pochváli a návštevám budem môcť hrdo ukazovať, ako som to peckovo prerobil úplne sám. A zmestíme sa aj do rozpočtu. Bola to výzva… Ani neviem, čo bolo hlavnou motiváciou. Možno práve výzva. Fakt je, že som to dal. Trvalo to cca mesiac.Schudol som 7 kíl, čo bolo tiež super. Obkladačky nie sú exluzívne osadené, na dlažbe sa tiež dajú násť chyby. 

Kto nič nerobí, nič nepokazí. Ale ja som robil… a naučil som sa, aký má byť minimálny spád odpadových rúr, aby správne odtekala voda. Naučil som sa, že keď dávaš na panel obkladačky, treba ho napenetrovať, aby lepšie držali. Naučil som sa, že niektorú dlažbu skrátka rezákom na obkladačky nenarežeš. Naučil som sa, že husto namiešaná špárovačka schne oveľa rýchlejšie ako tá redšia. Naučil som sa tiež, že vŕtanie v nedeľu vie naštvať kopec susedov aj keď máš stavebné povolenie. Alebo, že sa vždy spýtaj svojej partnerky, či tú vaňovú batériu chce tam, kam ju montuješ. 

Áno, odborník by našiel v našej panelákovej kúpeľni kopec nedostatkov. Ale ani jeden z tých nedostatkov by som nevymenil za skúsenosť, ktorú mi dali. Tá má pre mňa totiž koniec koncov oveľa väčšiu hodnotu. Tie skúsenosti mi dávajú slobodu. Krídla. Dávajú mi pocit, že som opäť prekonal sám seba a svoje hranice…

…Dôvodom je vraj to, že som herec. Vraj tak viem zahrať akékoľvek zamestnanie. Raz som murár, potom vodár, inokedy poisťovák… Možno na tom niečo bude. Ja ale viem, že odpoveď je úplne jednoduchá. Ja sa skrátka nebojím niečo pokaziť. Práve strach z neúspechu nám často zväzuje ruky. To je dôvod prečo niekto ani nejde na prijímačky na herectvo, prečo niekto nechce rozobrať staré rádio, ktoré prestalo hrať, prečo niekto neskúsi inú prácu, ktorá ho láka oveľa viac, než tá súčasná. Boja sa neúspechu. A vôbec si neuvedomujú,že to z nich robí závislých na tých, ktorí sa neúspechu neboja….

Úryvok 2:

…Rado, kamarát z finančného sektoru, je už v štvrtej firme. Všade robí tú istú prácu. Všade rovnako nadáva na všetkých a všetko okolo seba. A vždy keď opäť mení zamestnávateľa je plne presvedčený, že tam to už bude iné, super, lebo tam je to tak či onak. A zase je to rovnaké. Asi má fakt smolu, čo?

Nemyslím si. Je to ako, piť pokazené víno a mať pocit, že keď vymením pohár, bude chutiť lepšie. Sranda je, že nechutí. Či vymením 20 pohárov, chuť vína je stále rovnaká. Nechutí mi. Je skrátka pokazené. A žiaden pohár to nezmení. Dokonca ani to, keď samotné víno prelejem do inej fľaše… Ale čo keby som skrátka vymenil víno?! 

Moja dva a pol ročná dcérka nemala svoje “ráno”. Vstala mrzutá a na všetko sa hnevala. Nešlo jej obliecť si pančušky a bolo zle. V tričku, ktoré jej nachystala mamina do škôlky, sa jej pri obliekaní zakliesnila  ruka. A bolo zle. Vlasy v gumičke jej nedržali podľa jej predstáv a bol plač. Následne sa išla pozrieť do zrkadla, ako vyzerá v sukničke. V nálade akú mala, teda“zamračený obláčik”, pri pohľade na seba nebola spokojná. Opäť plač a výmena oblečenia. Znova kontrola v zrkadle.  A nasledoval ten istý scenár. Moja skvelá žena sa ju však po chvíli začala pokúšať rozveseliť. Začali sa spolu blázniť a smiať. “Zamračený obláčik” zmizol. Sofinka si chcela obliecť opäť úplne prvú verziu oblečenia. Stalo sa. Už v dobrej nálade predstúpila pred zrkadlo. Tričko, pančušky, suknička a úsmev na tvári. Zrazu bolo všetko super. Môže sa ísť do škôlky. Prešla “vlastnou” kontrolou. A pritom jediná zmena, ktorá nastala, bola v jej nálade. 

To je podľa mňa nádherný príklad toho, kedy má zmena účinok. Proste si musíte dať sukňu…:-) Nie, srandujem. Nie je to o sukni ani o tričku.

Zmena je vtedy skutočným otočením situácie, keď prichádza zvnútra. Správna zmena, od ktorej očakávate výsledky vo svojom vlastnom živote by mala mať postupnosť “bomby”…